reklama

Mozes to byt aj ty

dokaz, aky je zivot nevyspytatelny..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Milí čitatelia, Rozhodla som sa prispieť svojím príspevkom do BLOGU. Ovšem chcem zachovať svoju originalitu (o ktorú sa pokúšam a dúfam, že sa mi darí (: ) a prinášam vám rozhovor s bývalým narkomanom. Ako on vraví, narkoman bude po celý život, len je vyliečený. Keď som sa začala zaujímať o drogovú problematiku v meste Prievidza, musela som najskôr vypátrať ľudí z tejto “brandže“. Dostala som sa tak ďaleko, že mi pod ruku prišlo číslo. Vraj mám zavolať, rád sa podelí o svoje zážitky a o svoju (ne)závislosť, ak to je na prospech ostatným ľuďom. Nezostávalo mi nič iné, len s hlbokým nádychom a s pevným privretím viečok čakať na druhej strane telefónu. Ozvalo sa ospalé: „ Haló..?“ a ja som už pociťovala výčitky svedomia, že som zobudila dôležitú dušičku pre môj rozhovor. Bol galantný a milý a tak som dúfala, že nebude na mňa hľadieť pri laických otázkách. Bol presný a ani minútu nemeškal. No ja som sa zahrala na časovo stiesnenú osobu a tak som svoju skrýšu opustila asi po 2 minútach jeho netrpezlivého a nohou klopkajúceho čakania. Sadli sme do príjemnej kaviarne. Pozrela som sa mu na ruky.. Biele, drapľavé, avšak na moje prekvapenie čisté. A priznám sa, mala som strach. Nie z komunikácie, ale z jeho vystupovania. Objednal si minerálku a tak sme sa spoločne mohli vrhnúť na moje otázky:(Nechcem túto konverzáciu otvoriť už z pohľadu očakávaných otázok a tak na spoznanie teba.. aké si mal detstvo?) Mal som dobré detstvo. Vtedy mi nič nechýbalo, veď deti sú vždy spokojné a uvoľnené. Taký som bol aj ja. Nič mi nechýbalo. No nastala situácia, keď sme sa celá rodina musela zmieriť s otcovým úmrtím. Nebolo to pre nikoho ľahké. Ja som neskôr znášal posmechy ostatných detí, že nemám otca.. (Deti vedia byť niekedy kruté.. Vidím, že moc nechceš rozoberať túto tému:) Vieš, pochop ma, nie je to pre mňa ľahké rozoberať to a pitvať sa v tom, keď sa s tým nedá nič robiť. Tak to bolo a nikto to už nezmení. Musel som sa s tým dlho vyrovnávať.. (Ovplyvnilo to aj tvoje ďalšie kroky a postupy v živote? Myslím tým drogy:) No, ono sa to stalo, keď som bol ešte malý, ale v neskoršom znení- určite áno. Dlho som pociťoval prázdnotu a v domácnosti tá mužská ruka chýbala. Jednak som bol jediný chlap v domácnosti. Vôbec mi nevadili všetky tie chlapské práce, ale chýbala mi tá prítomnosť. Zapáliť si cigaretu a nadávať na výsledky vo futbale. (..kedy si prvýkrát skúsil niečo nelegálne?) Mal som 12 rokov a bola to cigareta (smiech).. A teraz vážne.. Stretol som sa s marihuanou na vojne. Všetci to tam húlili a tak som si povedal- A čo som iný?! a tak som začal s nimi. Určite to nebolo pravidelné. Až ku koncu som sa nejak rozbehol. No a potom som prišiel domov. Za ten čas sa aj moji podaktorí kamaráti “spustili“, ale len s marihuanou. Raz sme išli do jedného podniku, stretol som sa tam s ľuďmi, ktorých som dlho nevidel. Dohodli sme sa na akcii, ktorá sa blížila. Bola to párty v našom kNeváhal som a zobral som si. Nedalo sa to opísať. Tú “bavenicu“, čo som tam prežil. Neskôr sa to začalo stupňovať. Toto bol prvý odrazový mostík do bahna a na dno.. (Čo nastalo neskôr? Výčitky svedomia?) Nie, to nie. Žiadne výčitky neprišli.. Nejak mi to nedochádzalo, že to je zlé. Robili to všetci naokolo a ja som sa nevymykal z radu. Bol som jeden z nich a vtedy som si myslel, do akej skvelej partie ja patrím. (Čo bolo neskôr?) Neskôr sa to opakovalo, akcie, víkendy, zábavy. Potom to prerástlo aj do týždňov. Vlastne, zabudol som podotknúť, že už nešlo o extázu. Raz som si smrkol perník (pervitin). Bolo to na jednej súkromnej akcii. Neskôr som už cez nos nechcel. Nechcel som smrkať a tak som si pichol. A potom sa to stalo. Volali mi, že u jedného chalana (najväčšieho dílera v okolí) sa koná veľká párty. Tam som sa prvýkrát stretol s heroínom. Vtedy som už vedel, že to je zlé, uvedomoval som si to, ale chcel som ujsť z hnusnej reality. (Takže po tejto párty sa radikálne zmenil tvoj postoj k životu a tvoje myslenie?)Áno, úplne.. Vieš, dovtedy som len makal. Pocítil som vybúrenie osudu na mojom živote. Klesol som, vôbec mi na ničom nezáleželo..chcel som len viac a viac peňazí, potreboval som peniaze na dávky. Na to, aby som sa mohol válať na ulici a byť mimo z reality. Zaplietol som sa do krádeží. Som rád, že doteraz ma nikto neodhalil. Nechutilo mi jesť, niekedy som len celý deň prespal. Schudol som, necítil som strach, lásku, cítil som len závislosť. (Čo na to rodina? A priatelia? Museli si niečo všimnúť!!) Niektorí sa ma snažili odhovárať, podávali pomocnú ruku. Ale to narkomanovi nepomôže. Snažil som sa aj sám prestať, ale nedalo sa. Vždy, keď som išiel von, stretol som ľudí, ktorí ma opäť stiahli. Kúpil som si nový telefon, ten najlepší a bol som ochotný ho vymeniť za jednu dávku. Doma som kradol, všetko, čo sa dalo vymeniť. Niektorí zachovali neutrálny postoj (ani sa im nečudujem) a niektorí v tom išli so mnou. A rodina? Ktorá rodina? S nikým z mojej rodiny som sa nestretával a mamka stále makala v robote. S ňou som sa ani nevidával. (Kedy si pocítil, že je toho dosť?)Keď som bol u jedného známeho. Ležal som na zemi, držal som fľašu v ruke a oblieval vodou. Myslel som si, že som na Bali. Vtedy prišiel nejaký skrat. Ozvalo sa niečo vo mne, čo ešte stále žilo: „ Héj chalan, čo to robíš? Máš nejakú hrdosť? Pre TOTO nežiješ!“ Na druhý deň som sa zbalil a odišiel do protidrogového ústavu. Tam ma prijali s otvoreným náručím. Bol som tam rok. Vieš si predstaviť rok narkomana? Tie začiatky boli najhoršie. Videla si film Trainspotting?.. tak si asi vieš predstaviť, aké muky som prežíval! (A teraz? Ako si na tom v dnešnej dobe?)Som už vyrovnaná osobnosť. Poctivo pracujem, nekradnem a s tými ľudmi už nemám žiaden kontakt. Stretneme sa, pozdravíme, ale nič viac. Narkomanom zostanem po celý život, ale pozor! Ja som vyliečený narkoman! A v tom je sakra rozdiel. Napravil som to, čo sa napraviť dalo a to ostatné mi je ľúto a neodpustím si to do konca života. Žiť ma naučilo aj jedno dievča. Som s ňou šťastný a každý deň jej ďakujem, že existuje. (Čo by si chcel odkázať všetkým mladým ľuďom, ktorí sú na hranici?)Neodsuzujte narkomana, že je narkoman. Je to handicap, ktorý sa dá vyriešiť. Stačí mať vôľu a srdce. Dá sa to, len treba chcieť. Nikdy sa nepúšťajte do drog, zachová jazvy, možno nie viditeľné, ale jazvy, ktoré budú bolieť po celý život vašej existencie. Jazvy, ktoré sa nikdy nezahoja a budú vypovedať o vašej minulosti. Neklesnite na dno, pretože cesta späť je nadmerne ťažká. A ako hovorí moja polovička- všetko, čo si vieme predstaviť je skutočné. Spravte všetko pre uskutočnenie svojej predstavy a nemárnite čas v bahne. Dúfam, že som pomohol,moje svedectvo má plno útrap a bolesti. Nešľapnite vedľa. Bolí to.. Týmito záverečnými slovami som sa rolúčila s pánom X. Za ten čas, čo som strávila oproti nemu.. Je toho veľa, veľa myšlienok vo mne zachoval. Je to však sčítaný človek, to som zistila za 10 minút. A to, že je inteligentný.. O tom hádam ani nemusím písať. A nakoniec mi poďakoval, že som mu dala šancu zverejniť svoj príbeh. A pritom? Ja by som mu mala poďakovať a potriasť rukou, pretože som od neho odchádzala so skloneným klobúkom. A týmito slovami sa lúčim aj s vami. Dobre porozmýšľajte, čo pre vás znamená život a ako ho chcete prežiť. Stačí len 5 minút, chvíľka nepozornosti a môžete sa ocitnúť mimo nášho chápania. Veľa šťastia v hľadaní samého seba. Daduš

Daniela Chovancova

Daniela Chovancova

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

student, ktory sa snazi pisat, pretoze to miluje (: Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu