Spomalené pohyby, sklený pohľad, dlhé žmurkanie.. vyplašené tváre. Čo robiť?! Uveriť, či nie?! Myšlienka sa vŕta do hlavy ako malý tvrdý červík, no len s ťažkosťou preniká. Sklonené tváre. Počuť len vzlyky a šušťanie vreckoviek, nepríjemné ticho. To napomáha len červíku dostať sa hlbšie. Vyryť to všetko do našich hláv. Zavriem oči a viem, že na toho človeka myslí 28 ľudí..28..bolo nás 29. Monika! Sakra, kde je Monika?! Určite len doma zaspala a nestihla autobus. Nikto tomu neverí. Všetci čakáme na posla dobrých správ. Asi sa aj ten pozabudol. „Otvorte okno, je tu hrozný vzduch!“ myslím, že vo vzduchu to nebolo. Všetci sme sedeli v bundách, prečo otvoriť okno? Aha, viem.. nech čerstvý vzduch nás prebudí z toho zlého sna. Čakám, kým precitnem, pokrútim hlavou a poviem si: „ Fúha, to bol naozaj zlý sen.“ No stále sa nepreberám. Asi to je skutočnosť. Lackovi zvoní mobil: „ Áno?..BOŽE!..dobre..ďakujem.“ „No čo?? Dozvedel si sa niečo nové?“ „Je to hrozné. Do autobusu narazil kamión, autobus sa prekotil a narazil do zvodidiel. Šiesti mŕtvi, poniektorí zranení.“ Šum, hluk, hlasy, slzy, plač. Nie je to pravda, to nemôže byť pravda, ona bude v poriadku. Monika- jej dlhé hnedé vlasy, modré oči a úsmev s pozdravom Čaute. Toto nám všetkým prebieha v hlave. Naša loď asi prišla o jedného pasažiera. Nič nevieme, o ničom ani neskúšame tipovať. Tipovať? Vulgárne slovo v tomto prípade. Môžme len čakať. Nastupujem do autobusu a viem, že si hneď pustím správy. Dvíha sa mi žalúdok, nie je mi dobre. Budem musieť vydržať do Prievidze. A čakať.. nič iné. Zrnko piesku v presypacích hodinách je ako guľa. Nie a nie sa pretlačiť cez úzky otvor sklenenej banky. A ja čakám.. zaspala som. Snívalo sa mi, že mi Monika poslala správu. Natasha Bedingfield- moje zvonenie. Volá mi Lacko. „Nevieš niečo nové?“ „ Nie Lacko, neviem.“ Za chvíľu rozvírila nedočkavosť Aďa: „ Dadi? Asi o ničom ešte nevieš, že? Monikinej mamine už to boli oznámiť. Zomrela.“ Druhý deň v škole. Otvorila som dvere a pocítila som prázdnotu. Vo všetkých očiach. Ticho nám vírilo v triede a ničomná prázdnota sadala na každého z nás. Na Monikinej lavici okolo jej fotografie boli zapálené sviečky. Všetci sme ticho sedeli. Ja som zapálila ďalšiu sviečku. Pridala som aj ja kúsok srdca k všetkým ostatným. Všetci len šepotali, nikto nepovedal nič nahlas, akoby sme sa báli vyplašiť Monikinho ducha od nás. Slzy.. Áno, je to skutočnosť. Monika zavrela očká, nie na čas, ale naveky. Táto pravda je už v nás. S krehkosťou sa sama seba pýtam, či práve toto je ten pravý orechový život, ktorý nás len čaká?! Kto sa nám pokúša ukázať svoju moc? Kto má na tieto veci právo? Kto rozhoduje o živote a smrti? Osud? Boh? Koľko vlastne má mien? A kto nám dá odpoveď? Všetci tu sedíme, čakáme, že niekto pohne s tou kľučkou a povie: „ Ale sme vás dostali!“ Čakáme, že je to len žart. Jeden hlúpy a sprostý žart. A teraz si zvykať, že už ju nikdy neuvidíme. Monika, naša Monika je nenávratne preč. Na pohrebe: Všetci sme boli v čiernom a zelené stužky zdobili naše hrude. Smutný výraz v tvári, trasú sa nám ruky, v ktorých zovierame biele ruže. Monikina truhla ležala v tesnej blízkosti nás. Pocítila som tú hranicu. Pohľad z profilu.. Tenká čiara.. Tu život, tam smrť. Vedela som, ako rýchlo sa dá táto čiara prekročiť. Len tak, bez rozlúčky. „ Navždy zostaneš v mojom srdci. Vždy ťa budem ľúbiť. Mamina...“ bolo napísané na venci. A jej mamina? Pohľadom som ju povzbudzovala, dodávala jej silu, ale nefungovalo to. Zlomená, nevyrovnaná, utrápená. Svietilo slnko, bol to vtedy pekný zimný deň, my sme už chápali, čo sa deje. Na oblohe lietal vetroň, biely ako holubica. Kĺzal sa po modrej oblohe, robil otočky. Nevinne, s úsmevom a radosťou. Ako malé dieťa pri svoje obľúbenej hračke. Upriamila som naň pohľad. Aké to je krásne. Vedieť lietať a nespadnúť. Ponárať sa do tmavých hlbín pri dotýkaní bubliniek stúpajúcich nahor. Dotknúť sa dna, odraziť a rýchlo rýchlo plávať na hladinu. Nadýchnuť. A vtedy z ďalekej cesty zabrzdí pred nami pocit šťastia. A medzi nádychom a výdychom je krásny život. Ten stav šialených zimomriavok. Všetci sa lúčime, raz to na každého príde. Každý sa raz rozlúči. No my sme nechápali, prečo práve teraz, v mladosti, v nerozvážnosti a s hlavou plnou snov a ideálov. Necháme ťa odísť Monika a za tvojimi stopami bude znieť iba naše PREČO, na ktoré si už len my kladieme odpovede. Uspokojujúce a priemerné nášmu chápaniu o živote a sile jeho rozhodovania. Možno to bolo aj správne, že nám život ukázal aj tmavé stránky a vystíhal nás... v tajnosti.. aby o tom nikto netušil, len on sa nad nami usmieva a myslí si, aký je prefíkaný. Čo v tej chvíli robil Monikin anjel? Asi spinkal, no možno o tom všetkom vedel. Je zbytočné na to myslieť. Úplne zbytočné, keď niet cesty späť. Už sme sa s ňou rozlúčili. Ďakujem za pozornosťDaduš
